Vždy som bola psíčkar, až kým ...

Vždy som bola psíčkar, až kým ma jedného dňa neprehovorili, aby som sa ujala dočasne opustenej mačičky. Presnejšie kocúrika, čiernobieleho, takého pouličného, ktorý bol celý obitý a v konečnom dôsledku to nebol jeho jediný problém.

Ako býva u mňa dobrým zvykom, už po pár hodinách kocúrovho pobytu u mňa, vyliezol na povrch zdravotný problém. Kocúr chodil stále čúrať a ja teda som v tom čase nikdy mačku nevidela chodiť na wc, ale intuícia mi napovedala, že toto močenie nebude úplne vporiadku, o čom ma kocúr presvedčil, keď sa počúral v čakárni pred ambulanciou veterinárky, kde som prišla vyriešiť jeho problém.

Problém sa nakoniec podarilo vyriešiť, išlo ako ináč o struvity. Keďže ale kocúr musel u mňa pobudnúť dlhšie, ako sme ja aj on plánovali, dostal prozaické meno Muro. Muro bol zodpovedný pacient - bol ochotný prijať dietu v akomkoľvek množstve a neprotestoval ani keď mal zjesť liečivú pastu. Riadil sa zásadou, že zje všetko, čo nezje jeho.

Muro mal takú krásnu vlastnosť, že vždy keď som prišla z práce, bežal ma vítať ku dverám, tak ako moje psy. A tak ako moje psy, aj on sa v tých dverých vždy chcel ovaliť na mňa aspoň prednými labami. Po každom našom zvítaní odchádzal Muro vrúcne rozradostený posvojom a ja mierne doškrabaná...takisto po svojom, ale hlavne som bola rada, že po svojich...

Prišiel deň, keď Muro sa zotavil, podstúpil kastráciu a bol adoptovaný skutočnou rodinou. Našiel si ľudí, ktorých urobil šťastnými a ktorí spravili šťastného jeho. Už ma nevítal. Už nebežal ku dverám s mojimi psami. Už ma vo dverách nikto nedoškrabal. Môj život bol zrazu oveľa prázdnejší. S Murom niečo odišlo. Niečo, o čom som vedela, že musí prísť naspäť. A tak prišiel on, môjho srdca šampión, Dennisek. Zrazu sa zo mňa stál mačkár! Alebo lepšie povedané - psíčkomačkár. Proste je jedno, ako to povieme, stane sa to vtedy, keď máte doma aj psa aj mačku a veľmi sa vám to páči. :-)

Muro pripravený odcestovať do nového domova